Rímskokatolícka cirkev, farnosť Chmeľnica

Pred 100 rokmi sa začal boj o prvých slovenských biskupov

Vymenovaniu prvých slovenských biskupov predchádzal komplikovaný výberový proces, do ktorého prehovorila aj československá vláda. Po diplomatickom úsilí apoštolského nuncia v ČSR prijali v roku 1921 biskupské svätenie Karol Kmeťko, Ján Vojtaššák a Marián Blaha.

Maľba zachytávajúca slávnosť biskupskej vysviacky v Nitre / Snímka: archív BÚ v Nitre

Po prvej svetovej vojne sa výrazným spôsobom zmenila politická geografia i mocenské pomery v Európe. Na troskách habsburskej monarchie vznikla okrem iných štátnych útvarov aj Československá republika (ČSR). Táto zmena politickej mapy však u nás spočiatku narobila veľké problémy v územno-správnom delení cirkevných provincií. Ako pripomína cirkevný historik Gabriel Brendza, iba tri slovenské diecézy mali totiž všetky farnosti na území ČSR. A to Banskobystrická, Nitrianska a Spišská. Časť Košickej diecézy a podstatná časť Rožňavskej diecézy pripadla do Maďarska. Na juhovýchodnom Slovensku boli zasa na území ČSR farnosti Szatmárskej diecézy. A až 400 farností Ostrihomskej arcidiecézy sa nachádzalo v novej republike.

Maďarskí biskupi boli pre vládu neprijateľní
Problémom boli aj maďarskí a promaďarsky cítiaci biskupi a ordinári stojaci na čele slovenských diecéz, ktorí sa prikláňali k zachovaniu integrity Uhorska. Pre novú československú vládu tak boli až na košického biskupa Augustína Fischera Colbrieho neprijateľní. „V marci 1919 vydal minister zahraničia Eduard Beneš z Paríža príkaz vypovedať z územia ČSR maďarských biskupov. Stalo sa tak bez vedomia Svätej stolice. Nitriansky biskup Viliam Baťán, banskobystrický biskup Farkaš Radnai, trnavský generálny vikár Ladislav Báthy a banskobystrický kanonik Adolf Grosch dostali od československej vlády ultimátum, aby do 22. marca 1919 opustili územie ČSR,“ približuje Gabriel Brendza situáciu maďarských ordinárov po vzniku novej republiky.

Banskobystrický biskup Radnai opustil diecézu 25. marca 1919 v sprievode českých legionárov a pri Štúrove odišiel do Maďarska. Nitriansky biskup Viliam Baťán tvrdil, že 10. decembra 1918 zaslal list rezignácie apoštolskému nunciovi vo Viedni, ale ten tento spis z neznámych dôvodov nedostal. Nakoniec aj biskup Baťán v marci 1919 opustil územie Československa.

Pripomeňme, že okrem spomenutých biskupov pôsobil na Slovensku tiež maďarský biskup Alexander Párvy, ktorý však ešte v septembri 1918 odišiel zo Spiša do Budapešti, kde 24. marca 1919 zomrel. Rožňavskú diecézu zasa viedol biskup Ľudovít Balasz, ktorý mal maďarské cítenie. Vznik ČSR neprijal a ostal žiť utiahnuto v Rožňave, kde zomrel 18. septembra 1920. Prešovský gréckokatolícky biskup Štefan Novák, pomaďarčený Rusín, odišiel na konci roka 1918 do maďarského Miškolca a viac sa do Prešova nevrátil.

Biskupskú vysviacku pripomínala aj špeciálna pohľadnica. / Snímka: archív BÚ v Nitre

Komplikovaný výber nových pastierov
Neudržateľnosť situácie s maďarskými biskupmi na slovenských biskupských stolcoch si uvedomoval aj viedenský nuncius arcibiskup Teodoro Valfré di Bonzo. „Pochopil, že Katolícku cirkev na Slovensku treba personálne slovakizovať a jurisdikčne čo najskôr aspoň provizórne osamostatniť,“ vysvetľuje Gabriel Brendza. V tej dobe už u nás pôsobila Kňazská rada, ktorá združovala katolícke duchovenstvo okolo Andreja Hlinku. Jej predstavitelia v januári 1919 navštívili ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára a prezidenta republiky Tomáša Garrigua Masaryka, aby im predložili požiadavku menovania nových biskupov.

S rovnakou požiadavkou sa Kňazská rada obrátila aj na viedenského nuncia. „Keď koncom februára nuncius Teodoro Valfré di Bonzo navštívil Prahu, stretol sa 26. februára 1919 s predsedom Kňazskej rady Andrejom Hlinkom a nechal sa od neho informovať o zložitých cirkevno-politických pomeroch na Slovensku. Hlinka písomne tlmočil požiadavku Kňazskej rady o zásadnú zmenu slovenských cirkevných pomerov, ktorej kľúčovým bodom malo byť nahradenie maďarských biskupov novými slovenskými ordinármi, úprava diecéz v súlade s novými štátnymi hranicami a konštituovanie slovenskej cirkevnej provincie,“ ozrejmuje Gabriel Brendza obsah listu, ktorý Kňazská rada prostredníctvom viedenského nuncia adresovala pápežovi Benediktovi XV. V liste sa nachádzali tiež prvé návrhy kandidátov na diecéznych administrátorov. A to do Nitry Andrej Hlinka, na Spiš Karol Kmeťko, do Rožňavy Jozef Buday a do Banskej Bystrice Ján Vojtaššák.

Svoje predstavy o nových biskupoch však mala aj československá vláda. V zozname, ktorý prezentoval minister Vavro Šrobár, neboli mená Andreja Hlinku a Jána Vojtaššáka. „Šrobárov výber kandidátov mal garantovať, že Slovenská ľudová strana nebude mať zastúpenie v biskupskom zbore. Prezident Masaryk si totiž výslovne želal, aby sa hlinkovci nestali biskupmi. V Šrobárovom návrhu figuroval napríklad Karol Anton Medvecký, Ľudovít Okánik, Marián Blaha a iní,“ pripomína cirkevný historik.

Kandidátske kritériá

Vatikánu trvalo dlhšie, kým rozhodol o nových biskupoch. Malo to viac príčin. Jednak sa v Československu zdvihla vlna protikatolíckych nálad, ktoré prevládali najmä na českej strane. Republika tiež stále nemala oficiálne diplomatické styky s Vatikánom. A nakoniec nebola ešte dohodnutá konečná podoba hraníc nového štátneho útvaru. „K posunu v otázke menovania biskupov došlo až po nadviazaní oficiálnych diplomatických vzťahov medzi ČSR a Svätou stolicou v septembri 1919. Vtedy totiž apoštolský nuncius Valfré di Bonzo prišiel spolu s Clementem Micarom do Prahy a odovzdal oficiálne uznanie ČSR zo strany Svätej stolice. V marci 1920 bol vymenovaný za vyslanca do Vatikánu univerzitný profesor histórie Kamil Krofta a 7. mája 1920 bol Clemente Micara vymenovaný za apoštolského nuncia v ČSR,“ približuje Gabriel Brendza.

Nuncius Clemente Micara mal vlastný zoznam potenciálnych biskupov, keďže ako bývalý audítor viedenskej nunciatúry bol v otázke menovania prvých slovenských biskupov dobre zorientovaný. Gabriel Brendza poznamenáva, že nuncius ukázal diplomatickú zručnosť, schopnosť nadväzovať kontakty a objektívne vypozorovať situáciu. „Vo svojej správe vatikánskemu štátnemu sekretárovi kardinálovi Pietrovi Gasparimu z 15. februára 1920 naznačil hlavné kritéria, ktoré by mali spĺňať noví biskupi: aby československá vláda nemala na kandidátov vážne politické a národné dôvody; aby ich Slováci nepovažovali za príliš lojálnych pražskej vláde, čím by sa stali neschopnými brániť slovenské národné záujmy a tiež záujmy Katolíckej cirkvi; aby boli prijateľní pre národnostné menšiny.“

Podľa týchto kritérií Clemente Micara dôsledne vyberal kandidátov zo zoznamov Kňazskej rady a vlády. Radil sa najmä so slovenskými kňazmi Karolom Kmeťkom a Jozefom Budayom. K výberu sa vyjadril aj ostrihomský arcibiskup kardinál Ján Černoch, ktorý novú politickú situáciu niesol veľmi ťažko.

Ústupok vláde

Vymenovaniu nových biskupov predchádzal dôležitý akt definitívneho určenia južnej hranice s Maďarskom Trianonskou mierovou zmluvou zo 4. júna 1920 a oficiálny príchod arcibiskupa Clementa Micaru do Prahy 9. septembra 1920. „Práve mienka nuncia Micaru bola podľa kardinála Gaspariho rozhodujúca, keďže jeho zoznam bol najdôležitejší pri definitívnom výbere kandidátov na biskupské stolce. Okrem Jána Vojtaššáka nuncius navrhoval na post slovenských biskupov aj Karola Kmeťka, Pavla Jantauscha, Michala Bubniča a Jozefa Hromadu,“ vysvetľuje Gabriel Brendza.

Medzi navrhovanými kandidátmi chýbal vládny kandidát Marián Blaha, čo pobúrilo Eduarda Beneša. Mal totiž dojem, že Svätá stolica nepristúpila na žiadne ústupky voči požiadavkám vlády. Československá vláda vynaložila všetko diplomatické úsilie, aby presadila kandidatúru Mariána Blahu, ktorou podmieňovala súhlas s vymenovaním ďalších kandidátov. Štátny sekretár kardinál Gaspari na to reagoval nótou ministrovi Benešovi. „Pripomenul mu v nej, že Svätá stolica je slobodná vo výbere kandidátov na biskupov, ale aby preukázala dobrú vôľu mať dobré vzťahy s ČSR, bola ochotná vymenovať Mariána Blahu za biskupa.

Napokon Gaspari vo svojej správe z 19. októbra 1920 vyjadril úmysel Svätej stolice vymenovať Jána Vojtaššáka za spišského, Karola Kmeťka za nitrianskeho a Mariána Blahu za banskobystrického biskupa,“ ozrejmuje Gabriel Brendza komunikáciu Svätej stolice a ČSR. Vláda voči tomuto návrhu nemala námietky a vo verejnosti sa rozhodnutie prijímalo s veľkým nadšením, až na jedny socialistické noviny a niektorých českých poslancov, ktorí mali výhrady, že všetci kandidáti majú blízko k Slovenskej ľudovej strane.

Kánonický proces menovania sa začal 13. novembra 1920 a vymenovanie bolo promulgované 16. decembra 1920 počas tajného zasadania kardinálskeho konzistória pod vedením pápeža Benedikta XV. „Všetci navrhovaní kandidáti aj český kandidát na post českobudějovického biskupa Šimon Bárta vyjadrili pred nunciom svoju vďačnosť pápežovi Benediktovi XV. Zároveň prisľúbili, že urobia všetko, čo je v ich silách, aby nesklamali dôveru Svätej stolice a boli užitoční Katolíckej cirkvi a im zvereným dušiam. Nuncius navrhol kandidátom, aby si vykonali u redemptoristov v Prahe desaťdňové duchovné cvičenia, s čím všetci kandidáti súhlasili,“ približuje cirkevný historik.  

Ján Vojtaššák / Snímka: Archív Ľuboslava Hromjáka

Koniec éry šľachtických biskupov

A ako nových pastierov prijali veriaci? „S veľkým nadšením a entuziazmom,“ poznamenáva Gabriel Brendza a na ilustráciu pripomína vyjadrenie Andreja Hlinku, ktorý bol zrejme najviac spomínaný kandidát na biskupa, no pražská vláda jeho kandidatúru trikrát vetovala. „My, ktorí sme si dovolili do biskupských palácov len pre pokarhanie, lekciu a trest a stúpali po mäkkých kobercoch a zádumčivých chodbách len na palcoch, aby sme ešte väčšmi nepopudili rozhnevaných otcov, dnes sa tu cítime ako doma. Títo biskupi sú kosť z našich kostí a telo z nášho tela. Skončila sa éra šľachtických biskupov, ktorých dosadzovali panovníci a uhorská vláda. Odstránila sa bariéra medzi biskupmi a kňazmi, prehĺbila sa dôvera medzi biskupmi a veriacimi.“

Nových biskupov však po nástupe do úradu čakala neľahká situácia, keďže život v diecézach bol po prvej svetovej vojne zdecimovaný. Bolo treba obnoviť formáciu takmer prázdnych kňazských seminárov a doplniť veľký nedostatok kňazov, neúnavne konať birmovné cesty a zápasiť s takzvaným kultúrnym bojom liberálnej pražskej vlády. „Všetci novovysvätení biskupi boli horlivými pastiermi vo svojich diecézach – spišský biskup Ján Vojtaššák dokonca svoju dlhoročnú a horlivú službu zakončil martýriom vo väzeniach a mučeníckou smrťou vo vyhnanstve,“ dodáva na záver Gabriel Brendza.
 

Ako prebiehala biskupská vysviacka

• Vysviacka slovenských biskupov sa konala v Nitre. Mala veľký historický význam a bola mimoriadne slávnostná. Samotný priebeh vysviacky zabezpečoval prípravný výbor, ktorý viedol tajomník nového nitrianskeho biskupa Jozef Tiso. Výber miesta vysviacky v sídle najstaršej slovenskej diecézy, ako symbolu kresťanskej i štátnej tradície spájanej s cyrilo-metodským dedičstvom, bol cieľavedomý.
• Termín bol určený najprv na 6. februára 1921, no z viacerých dôvodov došlo k jeho presunutiu na nedeľu 13. februára. Už v predvečer vysviacky boli nitrianske ulice počas slávnostného obradu vyzdobené 3 000 lampiónmi. Slovenských biskupov vítali slávobránou ozdobenou tromi symbolickými mitrami.
• Biskupské mitry použité pri konsekrácii vyšili vajnorské katolícke ženy typickými výšivkami. Na mitrách bol latinský nápis Natio Slovaca eppis Slovacis (Národ slovenský biskupom slovenským) a tiež staroslovenský nápis Budi gi milost tvoja na nas nina in viek(Nech je milosť tvoja nad nami teraz i naveky). Tieto slová požehnania sa dobovo chápali ako požehnanie vierozvestov svätých Cyrila a Metoda slovenskému národu a biskupi tým chceli nadviazať na cyrilo-metodskú tradíciu.
• Samotný obrad sa začal o 8.00 v piaristickom Kostole sv. Ladislava v Nitre. Hlavným svätiteľom bol apoštolský nuncius v ČSR arcibiskup Clemente Micara za asistencie spolusvätiteľov královohradeckého pomocného biskupa Karola Kašpara a pražského pomocného biskupa Antonína Podlahu.
• Pri vstupe nuncia do chrámu zaspieval katedrálny zbor z Nitry skladbu Ecce sacerdos magnus, ktorú na túto príležitosť skomponoval regenschori nitrianskej katedrály Bohumil Štetka. Slovenský hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský skomponoval na túto príležitosť omšu, ktorej dal názov Stella matutina. Na slávnosti biskupskej vysviacky túto omšu zaspieval Mužský zbor z Bratislavy pod vedením Dobroslava Orla. Na organe hral sám Mikuláš Schneider-Trnavský.
• Na vysviacke boli prítomní štátni predstavitelia, zástupcovia kultúrnych, spoločenských organizácii z celej republiky. Evanjelickú cirkev zastupoval biskup Samuel Zoch, moravských katolíkov viedol vymenovaný olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan. Po skončení slávnosti biskupskej vysviacky vyšli noví slovenskí biskupi z piaristického kostola oblečení do biskupského rúcha a žehnali zhromaždeným celou cestou cez mesto až na hrad do starobylej katedrály.
• Paralelne s vysviackou sa v troch ďalších kostoloch v Nitre konali bohoslužby, na ktorých kázali Ján Kohút z Banskej Bystrice, Jozef Buday z Nitry a Andrej Hlinka z Ružomberka.
• Vysviacka troch slovenských biskupov Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka bola epochálnou a historicky významnou udalosťou pre celé Slovensko bez ohľadu na vierovyznanie, ako to pri tejto príležitosti vyjadril správca Matice slovenskej evanjelik Jozef Škultéty. Pre slovenských katolíkov znamenala ukončenie takmer dvojročného provizória duchovnej správy a začiatok novej epochy života miestnych cirkvi pod vedením horlivých pastierov.                                                      

Gabriel Brendza