Naším povolaním je šíriť Božie slovo
V 3. cezročnú nedeľu Katolícka cirkev po celom svete bude sláviť už druhýkrát Nedeľu Božieho slova. Slávenie ustanovil pápež František apoštolským listom Aperuit illis, publikovaným v septembri 2019, na sviatok sv. Hieronyma.
Pane, tvoje slovo sa nedá uväzniť do našich príliš presných plánov, úzkych sŕdc a obmedzených predstáv.
Svätý Hieronym obetoval celý svoj život prekladu Svätého písma, ktoré sa v latinskej verzii, rozšírenej vo 4. až 5. storočí po Kr., začalo používať v celom západnom svete.
Jeho nasadenie sa za Božie slovo prinieslo plodnosť na dlhé stáročia a umožnilo putovanie Božieho slova v kultúre i v čase z betlehemskej jaskyne na kazateľnice, katedry, do knižníc či domácností západnej civilizácie.
Preklad Svätého písma umožňuje túto cestu Božieho slova až k jeho poslucháčom a má schopnosť vďaka vyjadreniam, ktorým rozumejú, dosiahnuť ich srdcia a podnecovať ich k rastu zvnútra. Preloženie do jazyka konkrétneho národa je kľúčovým bodom pri šírení Božieho slova.
Vďaka daru jazykov sa už na Turíce mnohí dozvedeli o veľkých Božích skutkoch.
Ako to ukazuje šírenie evanjelia už v apoštolskej dobe, ohlasovanie Krista vychádzalo z vykladania, čiže interpretovania Božieho slova.
Evanjelium na cestách
Diakon Filip na svojich cestách stretáva Etiópčana, ktorý čítal proroka Izaiáša. Na Boží pokyn sa k nemu priblíži s otázkou: „A aj rozumieš, čo čítaš?“ (Sk 8, 30). A keď dostane zápornú odpoveď a pozvanie, nasadne na voz a začne mu vysvetľovať Písmo za pomoci kristologickej interpretácie.
A sám Etiópčan následne vyslovuje prianie byť pokrstený. Táto udalosť nesie v sebe postupnosť krokov, ktoré vedú ku krstu: otvorenosť osoby pre pravdu, stretnutie s Božím slovom, jeho interpretáciu kristologickým kľúčom, katechézu a samotný krst.
V scéne sa môžeme stretnúť s dvoma veľkými disponibilitami: s Filipovou, ktorý je vnímavý na Božie usmernenie, a s otvorenosťou Etiópčana, ktorý sám prosí o vysvetlenie textu. Priznáva, že textu nie je možné rozumieť bez vysvetlenia.
Filip mu zvestuje Ježiša, pričom vychádza zo Svätého písma. V 21. kapitole Skutkov apoštolov je nazvaný ako „evanjelista“ vďaka jeho zanietenosti, výrečnosti a schopnosti ohlasovať evanjelium a - ako to vidieť aj na udalosti s Etiópčanom - vďaka pozornosti na Božie vedenie.
Priamočiary Pavol
Šavol začal ohlasovať Krista už o niekoľko dní po svojom obrátení. So svojou priamou povahou nemohol nekonať podľa svojho najhlbšieho presvedčenia. V jeho osobe nachádzame prototyp priamočiareho, jasného a čitateľného človeka, pripraveného všetko v živote položiť na jednu kartu.
Ešte ako farizej Šavol z Tarzu sa sám podujal na dôležitú misiu: v Damasku, významnom kultúrnom centre a križovatke obchodných ciest, prekaziť šírenie kresťanstva a bol pripravený použiť aj násilie (porov. Sk 9, 1 - 2).
Šavol uvažuje strategicky: ide tam, odkiaľ sa nová „Cesta“ - kresťanstvo mohlo ľahko rozšíriť a kde ho treba zastaviť v zárodku. Na svojej stratégii, zdá sa, nič nemení ani po svojom náhlom obrátení, len úplne zmení smer.
Až natoľko, že bude schopný za evanjelium dať aj život, ktorý si veľmi necení, lebo chce mať podiel na evanjeliu. Dokazuje, že Ježiš je Mesiáš, a to priamo Židom, nehľadiac na nebezpečenstvo. Jeho povolanie vyjavil Boh Ananiášovi v Damasku: „Lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela“ (Sk 9, 15).
A v tejto nádobe prichádza evanjelium k Židom i pohanom priamo do stredu Rímskej ríše, podľa Pavlovej stratégie vyhľadávať miesta, kde sa stretáva veľa kultúr. Na všetkých miestach, kam Pavol prišiel, ohlasuje Ježiša, Židom predkladá dôkazy z Mojžišovho zákona i Prorokov a k pohanom sa prihovára jazykom, ktorému môžu rozumieť.
U Filipa i Pavla pozorujeme, že boli na túto službu povolaní. Nekonali z vlastného popudu či z túžby po realizácii, ale pozorne sledovali Božie pokyny, ktoré ich vyviedli na cesty sveta, aby sa evanjelium dostalo až na kraj zeme (porov. Sk 1, 8).
Bez meča a knihy
Apoštola Pavla nájdeme často zobrazeného s mečom alebo s knihou v ruke. Pravda je však taká, že v materiálnom zmysle nemal v ruke ani meč, ani knihu. Evanjelium, ktoré šíril, nebolo v jeho časoch zapísané.
Jeho napísaná podoba sa formovala uprostred spoločenstiev na základe ústneho podania. Pavol neohlasoval knihu, ale Ježiša Krista, radostnú zvesť o ňom. Šírenie Božieho slova sa nevyčerpáva ani dnes vysvetlením biblického textu, aj keď je jeho nevyhnutným základom.
Aby bolo účinné, má byť sprevádzané svedectvom, životom, živým vzťahom ku Kristovi. Iba ak ohlasovateľ komunikuje svojím životom: „A všetko robím pre evanjelium“ (1 Kor 9, 23) a ďalej: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1, 21), môže byť jeho ohlasovanie plodné.
Slovo uložené hlboko v srdci môže byť potom v ústach ohlasovateľa, aby prišlo k svojim adresátom. Cieľom tejto cesty slova je vzbudiť vieru, ktorá pobáda vzývať Pánovo meno. Svätý Pavol v Liste Rimanom pripomína, že viera je z počutia.
Ohlasované slovo je podnetom, výzvou, poukázaním na toho, od koho pochádza. Potrebuje ohlasovateľa, ktorý je poslaný a spoľahlivo „doručí“ slovo k adresátom (porov. Rim 10, 13 - 15). Boh si na túto úlohu vyvolil „apoštolov“ (z gréčtiny apostoloi), čiže poslaných. Šíriť Božie slovo je teda povolaním, úlohou, ktorú dáva Boh.
Pri čítaní Skutkov apoštolov objavujeme, ako sa Božie slovo nedalo uzatvoriť do predpokladaných itinerárov, schém, ako presahovalo cestovné plány Pavla, ktorý prešiel do Macedónska, kam pôvodne nemal vôbec v úmysle ísť. Aj samotných apoštolov prekvapovali spôsoby, ktorými sa dobrá zvesť šírila mimo ich plánov.
Božie slovo sa nedá spútať - napriek tomu, že jeho ohlasovatelia môžu byť v okovách (porov. 2 Tim 2, 9). Môžu byť dokonca aj nedokonalými „nádobami“, ktorými si Boh poslúži napriek ich krehkosti. Božie slovo sa nedalo uväzniť v Jeruzaleme - napriek prenasledovaniu.
Ba práve vďaka nemu sa rozšírilo do Samárie, Sýrie a Malej Ázie. V neskorších dobách sa tento princíp šírenia slova potvrdil ešte viac, „krv mučeníkov sa stala semenom kresťanov“, ako to podčiarkol cirkevný spisovateľ Tertulián (155 - 222).
V Ježišových stopách
Na samotnom Ježišovi pri jeho vyhlásení v nazaretskej synagóge sa napĺňajú slová proroka Izaiáša o povolaní hlásať evanjelium:
„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok“ (Lk 4, 18 - 19).
Ježiš tú istú úlohu zverí svojim učeníkom: spoločenstvo učeníkov, ktoré ide po stopách svojho Majstra, má tiež úlohu ohlasovať evanjelium. Každý Ježišov učeník je povolaný nasledovať ho a ohlasovať blízkosť Božieho kráľovstva, čo je stredobodom dobrej zvesti (porov. Lk 10, 9).
Cirkev ako spoločenstvo Ježišových učeníkov sa ani dnes nemôže zbaviť tejto úlohy niesť do sveta Božie slovo. Vyplýva to z krstu, ktorým pokrstený dostáva účasť na kráľovskom, prorockom a kňazskom úrade Krista. Naša príslušnosť ku Kristovi nás robí zodpovednými za zvestovanie Božieho slova.
Pripomenula to aj synoda o Božom slove, ktorá sa uskutočnila na jeseň v roku 2008. Každý v Cirkvi má túto úlohu uskutočňovať podľa poslania, ktoré v nej má: inak ohlasuje Božie slovo vysvätený služobník Cirkvi, iným spôsobom matka či otec v rodine, vychovávateľ v škole alebo zdravotník v nemocnici.
Božie slovo má však prísť do všetkých prostredí, kde žijeme, pracujeme a kde tiež možno s námahou hľadáme, ako premeniť svoje srdce alebo usporiadať vzťahy podľa evanjelia.
Možno sa nám niekedy zdá, že náš život nie je dostatočne koherentný, mnoho bojov prehrávame, padáme na ceste, ale je dôležité, že nič nehráme, cestu nevzdávame a myslíme to vážne, čo určite zaregistrujú tí, ktorí sú hladní a smädní po pravde a láske.
Ako ohlasovať?
Ježiš prikazuje učeníkom, aby išli tam, kde ich prijmú. A odtiaľ, kde zažijú neprijatie, majú odísť so všetkou slobodou. Vyjadrujú tým svoju pokoru a služobný postoj voči slovu. Ohlasovanie evanjelia nie je viazané len na jednu osobu. Slovo sa môže k osobe dostať aj inými cestami ako cez nás.
Pri ohlasovaní nie sme dôležití my, ale Pánovo slovo. Ohlasovateľa možno prirovnať k nádobe, ktorá slovo odnesie k adresátom dôstojne, pokojne, ale zároveň s paréziou, to znamená s otvorenosťou, jasnosťou a odvahou.
Podobne robil aj sv. Pavol. Ak ho v jednom meste neprijali, dokonca odtiaľ vyhnali, spokojne išiel do druhého, kde začal svoje ohlasovanie od začiatku. Jasne a s odvahou prechádzal k jadru svojho posolstva bez toho, aby zdĺhavo robil plány alebo príliš zvažoval, čo presne povie.
Hovoril o svojej skúsenosti obrátenia, ohlasoval Ježiša, Židom vysvetľoval miesto Zákona v súvislosti s Ježišom. Korinťanov presviedča, že nie je dôležitá osoba, ktorá ich priviedla ku krstu, ale Ježiš Kristus.
Komu ohlasovať?
Každý, kto evanjelizuje, potrebuje byť evanjelizovaný. Znova to vidíme aj na príklade Pavla. Ubehlo približne 12 rokov od jeho obrátenia, kým bol vyslaný na prvú misijnú cestu, aj keď dovtedy tiež ohlasoval Ježiša Krista a svoju skúsenosť s ním.
Potreboval čas na prehĺbenie viery a okolnosti sa vyvinuli tak, že bol dlhší čas v Tarze, v samote, aj neprijatý. Toto všetko ho malo pripraviť, aby sa stal vhodnou nádobou na evanjelium. A tak prvou osobou, ktorej treba hlásať slovo, sme my sami.
Ježiš bol poslaný, ako to vyplýva aj z jeho potvrdenia v nazaretskej synagóge, k chudobným, zajatým, slepým, utláčaným. Čiže evanjelium je pre všetkých. Ale naplno sa jeho prijatie prejaví na tých, ktorí trpia. Takíto tušia, že potrebujú Boží zásah.
Okolnosti ich „donútili“ viac sa spoliehať na Boha ako na ľudí, všetko očakávať od neho. A tak vo svojom srdci vytvorili priestor, ktorý môže obývať Boh a meniť ho zvnútra. Tento priestor pre Boha a jeho slovo je pozvaný vyhĺbiť si každý, nielen ten, kto trpí nejakým nedostatkom.
Pane, posielaš nás na cesty sveta so svojím slovom, po tvojich stopách a s tvojím Duchom. Tvoje slovo sa nedá uväzniť do našich často príliš presných plánov, úzkych sŕdc a obmedzených predstáv.
Prekvapuje svojou silou, rastom, tichosťou i hlukom, pripravené zapustiť korene v dobrej pôde. A my môžeme byť pri tom, byť preň nádobou, ktorá ho odnesie bez toho, aby ho uväznila, a odovzdá bez toho, aby ho stratila. Urob si z nás, Pane, vhodné nádoby!
Monika Golianová FMA
