Rímskokatolícka cirkev, farnosť Chmeľnica

Dom nádeje

Myšlienka zriadiť Dom nádeje vznikla v roku 2010 po známych záplavách, kedy silné dažde a premočenie pôdy, spôsobilo zosuvy na mnohých brehoch a rôznych miestach v našej farnosti. Jedným takýmto miestom bol aj miestny cintorín, kde bola vykopaná základová jama na pripravovaný Dom nádeje. Po tejto udalosti sme s členmi hospodárskej rady farnosti (HRF), v januári 2011 rozprávali o miestnosti pre chladiarenský box pre zosnulých. Dohodli sme, že miestnosť urobíme za kostolom, prístavbou dvoch vonkajších stien zo severnej strany kostola. Keďže do tohto úmyslu vstúpil Krajský pamiatkový úrad s požiadavkou archeologického prieskumu – mimochodom finančne náročného, a vzhľadom architekt, ktorého sme oslovili nedodával požadované návrhy veľmi dlhú dobu, preto sa úmysel prístavby na miestnosť pre zosnulých nerealizoval. V jari v r. 2012 sa stretla HRF a výsledkom bola dohoda, že miestnosť pre zosnulých, neskôr Dom nádeje, vznikne prebudovaním kostolného skladu postaveného v 80-tych rokoch 20.stor. na farskej záhrade. Základy novej miestnosti a skladu sme vykopali a zabetónovali 06.08.2012. Starý sklad, po niekoľkých neúspešných pokusoch prebudovať ho, bol zbúraný a na jeho základoch a aj na nových základoch vyrástla nová stavba miestnosti spolu s kostolným skladom. V decembri 2012 bola stavba zakrytá aj zvnútra vymaľovaná. Na druhú adventnú nedeľu, 09.12.2012 bola stavba, hoci nie úplne dokončená, požehnaná Mons. Jánom Dudom, súdnym vikárom. V roku 2013 sme dokončili fasádu a vonkajšie terénne úpravy, chodníky a oporný múr za stavbou. V lete v r. 2013 bola stavba prakticky pripravená k používaniu. Trvalo dlho, kým sa do miestnosti konečne dostal aj chladiarenský box. Až vo februári 2014, po získaní potrebných povolení a dokumentov, bola stavba skolaudovaná a Okresná hygiena vydala povolenie k používaniu.

Miestnosť pre zosnulých, alebo teraz Dom nádeje, bol postavený s prvoradým a prioritný úmyslom vrátiť modlitbu za zomrelých naspäť do celej farnosti. V minulosti sa všetci ľudia, celé rodiny, príbuzní a známi chodievali modliť k zosnulému domov. V moderných časoch táto úloha, sprevádzať zosnulého do večnosti ostala neraz len na najbližšiu rodinu. Preto prvoradým úmyslom kňaza bolo vrátiť túto modlitbu do celej farnosti. Ak dnes máme telo zosnulého v miestnosti, v dni pred pohrebom, po večernej sv. omši sa koná modlitba, vigília pri zosnulom v kostole. Po tejto vigílii, môže ísť každý, kto to uzná za vhodné, z kostola k súkromnej modlitbe k zosnulému do Domu nádeje.

To, že sa vystaval náhrada Domu nádeje, ktorý mal stáť na cintoríne, alebo že sa splnila jedna z praktických požiadaviek pre rodiny, v ktorých niekto zomrie, alebo že sa splnila aj jedna z ďalších podmienok hygieny, to všetko bolo v úmysloch na druhom či ďalšom mieste. Prvoradým úmyslom bola spoločná modlitba za zosnulých.

Aj tu, na tomto mieste, nech je vyslovená vďaka Bohu, nech je On oslávený, za oslovenie, pomoc i sprevádzanie počas všetkých prác, a taktiež nech je vyjadrená vďaka všetkým dobrovoľníkom, pomocníkom, v myšlienke či v skutku, v modlitbe či v obeti, v príspevkoch či v priazni, za každú prácu i pomoc, ktorá nie je vždy navonok viditeľná, ale bola nevyhnutná. Určite by bolo potrebné poďakovať mnohým osobne za veľké zásluhy, no nech Dobrotivý Boh, ktorý vidí aj v skrytosti, všetkých vás požehná, sprevádza, privádza k sebe a raz vo večnosti odmení.

Jozef Palenčár, predchádzajúci spr. farnosti.

Fotogaléria