Sviatosť pokánia
INFORMÁCIE O SVIATOSTI POKÁNIA
Kán. 959 – Vo sviatosti pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.
KKC – Katechizmus katolíckej Cirkvi
1440 Hriech je predovšetkým urážkou Boha, prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia.
JEDINE BOH ODPÚŠŤA HRIECH
1441 Jedine Boh odpúšťa hriechy. Pretože Ježiš je Boží Syn, hovorí o sebe: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“ (Mk 2,10). A túto božskú moc aj vykonáva: „Odpúšťajú sa ti hriechy!“ (Mk 2,5). Ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom, aby ju vykonávali v jeho mene.
1442 Kristus chcel, aby celá jeho Cirkev bola svojou modlitbou, svojím životom a svojou činnosťou znakom a nástrojom odpustenia a zmierenia, ktoré nám získal za cenu svojej krvi. Ale vykonávanie moci rozhrešenia zveril apoštolskej službe. Tá je poverená „službou zmierenia“ (2Kor 5,18). Apoštol je poslaný v Kristovom mene a Boh sám skrze neho napomína a prosí: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20).
ZMIERENIE S CIRKVOU
1443 Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znova začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť, že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu.
1444 Keď Pán dáva apoštolom účasť na svojej vlastnej moci odpúšťať hriechy, udeľuje im aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Tento ekleziálny rozmer ich poslania vyjadrujú najmä Kristove slávnostné slová, ktoré povedal Šimonovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Táto „moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov spojenému so svojou hlavou“.
1445 Slová zväzovať a rozväzovať znamenajú: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom.
SLÁVENIE SVIATOSTI
Kán. 960 – Individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takéhoto vyznania; v tomto prípade sa zmierenia môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.
Kán. 964 – § 1. Vlastným miestom na vysluhovanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka.
KAJÚCNIK
Kán. 987 – Na prijatie spásonosného lieku sviatosti pokánia je potrebné, aby sa veriaci tak pripravil, aby sa zavrhnutím hriechov, ktoré spáchal, a predsavzatím polepšiť sa obrátil k Bohu.
Kán. 988 – §1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných o krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia.§2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.
Kán. 989 – Každý veriaci, keď sosiahol vek rozoznávania, je povinný úrimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.
KKC – Katechizmus katolíckej Cirkvi
ÚKONY KAJÚCNIKA
1450 „Pokánie pobáda hriešnika, aby sa ochotne podujal na všetko; aby mal v srdci ľútosť, v ústach vyznanie, v činoch dokonalú poníženosť alebo plodné zadosťučinenie.“
SPYTOVANIE SVEDOMIA
1454 Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť spytovaním svedomia vo svetle Božieho slova. Najvhodnejšie texty na tento cieľ treba hľadať v Desatore a v morálnej katechéze evanjelií a listov apoštolov – v reči na vrchu a v ponaučeniach apoštolov.
VYZNANIE HRIECHOV
1455 Vyznanie hriechov (spoveď) nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť a tým sa znovu otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť.
1456 Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatosti pokánia. Treba, „aby kajúcnici pri spovedi vyznali všetky smrteľné hriechy, ktorých sú si vedomí po dôkladnom spytovaní svedomia, aj keby boli veľmi skryté a spáchané iba proti dvom posledným prikázaniam Desatora, ktoré niekedy väčšmi rania dušu a sú nebezpečnejšie ako tie, ktoré sa páchajú zjavne“.
„Keď sa veriaci v Krista snažia vyznať všetky hriechy, na ktoré sa rozpamätajú, bezpochyby predkladajú všetky Božiemu milosrdenstvu na odpustenie. Tí však, čo robia ináč a vedome niektoré zamlčujú, nepredkladajú Božej dobrote nič na odpustenie prostredníctvom kňaza. ,Lebo ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná.‘“
1457 Podľa prikázania Cirkvi „každý veriaci, keď dosiahol vek usudzovania, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka“. Kto si je vedomý, že sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu, ani keby pociťoval veľkú ľútosť, prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie, ibaže by mal vážny dôvod pristúpiť k prijímaniu a nebolo by mu možné vyspovedať sa. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu.
1458 Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča. Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on:
„Kto vyznáva svoje hriechy a obviňuje sa zo svojich hriechov, už spolupracuje s Bohom. Boh ťa obviňuje z tvojich hriechov; ak sa obviňuješ aj ty, pridávaš sa k Bohu. Človek a hriešnik sú akoby dve skutočnosti. Keď počuješ ,človek‘, urobil [ho] Boh, keď počuješ ,hriešnik‘, urobil [ho] sám človek. Znič, čo si urobil ty, aby Boh spasil to, čo urobil on… Keď sa ti začína nepáčiť, čo si urobil, vtedy sa začínajú tvoje dobré skutky, lebo sa obviňuješ zo svojich zlých skutkov. Začiatkom dobrých skutkov je vyznanie zlých skutkov. Konáš pravdu a prichádzaš na Svetlo.“
ĽÚTOSŤ
1451 Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“.
1452 Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa „dokonalá“ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.
1453 Takzvaná „nedokonalá“ ľútosť (attritio) je tiež Božím darom, podnetom Ducha Svätého. Rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi (je to ľútosť zo strachu – contritio ex timore). Takéto pohnutie svedomia môže vyvolať vnútorný proces, ktorý sa pôsobením milosti zavŕši sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia.
ZADOSŤUČINENIE
1459 Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila (napr. vrátiť ukradnuté veci, napraviť dobré meno toho, koho sme osočovali, odčiniť urážky). Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“.
1460 Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Nakoľko je to možné, má zodpovedať závažnosti a povahe spáchaných hriechov. Môže to byť modlitba, milodar, skutky milosrdenstva, služba blížnemu, dobrovoľné odriekania, obety a predovšetkým trpezlivé prijímanie kríža, ktorý musíme niesť. Takéto pokánia nám pomáhajú pripodobňovať sa Kristovi, ktorý sám raz navždy odpykal naše hriechy. Umožňujú nám stať sa spoludedičmi vzkrieseného Krista, lebo „s ním trpíme“ (Rim 8,17):
„Ale toto naše zadosťučinenie, ktorým pykáme za svoje hriechy, nie je natoľko naše, aby nebolo skrze Ježiša Krista. Lebo my, ktorí nemôžeme sami zo seba nič, s pomocou toho, ktorý nás posilňuje, môžeme všetko. A tak sa človek nemá čím chváliť, ale všetka naša chvála je v Kristovi…, v ktorom robíme zadosťučinenie, keď ‚prinášame ovocie hodno pokánia‘, ktoré má z neho účinnosť, ktoré on obetuje Otcovi a ktoré Otec skrze neho prijíma.“