Rímskokatolícka cirkev, farnosť Chmeľnica

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus! 

Pápež František mladým:

"Nebojte sa dať zo seba všetko!"

Počas pápežovej návštevy v Benátkach nechýbalo ani tradičné stretnutie s mladými. Po stretnutí vo väznici a návšteve vatikánskeho pavilónu na Bienále umenia sa Svätý Otec František vydal motorovým člnom na námestie pred Baziliku Santa Maria della Salute. Mladým ľuďom pripomenul, že tajomstvom veľkých úspechov je vytrvalosť a povzbudil ich, aby sa nebáli dať zo seba všetko.

Drahí bratia a sestry!

Rád vás vidím! Byť spolu nám umožňuje podeliť sa, hoci len modlitbou, pohľadom či úsmevom, o zázrak, ktorým sme. Všetci sme totiž dostali veľký dar to, že sme milovanými Božími deťmi a sme povolaní plniť Pánov sen: byť svedkami a prežívať jeho radosť. Niet krajšej veci. Neviem, či ste zažili nejaké zážitky, ktoré sú také krásne, že si ich nemôžete nechať pre seba, ale cítite potrebu podeliť sa o ne. Všetci máme takúto skúsenosť, zážitok taký krásny, že človek cíti potrebu podeliť sa oň. Preto sme tu dnes: aby sme v Pánovi znovu objavili krásu, ktorou sme, a aby sme sa radovali v mene Ježiša, mladého Boha, ktorý miluje mladých a ktorý vždy prekvapuje. Náš Boh nás vždy prekvapuje. Rozumiete tomu? Je to veľmi dôležité, byť pripravený na Božie prekvapenia! 

Priatelia, tu v Benátkach, meste krásy, prežívame spolu krásny okamih stretnutia, ale dnes večer, keď bude každý doma, a potom zajtra a v nasledujúcich dňoch, odkiaľ máme začať, aby sme prijali krásu, ktorou sme, a živili ju, odkiaľ máme začať, aby sme cez túto krásu uchopili radosť? Navrhujem vám dve slovesá, aby sme opäť začali, dve praktické slovesá, pretože sú materské: dve slovesá pohybu, ktoré oživovali mladé srdce Márie, Božej Matky, a naše. Ona, aby šírila Pánovu radosť a pomáhala tým, ktorí to potrebujú, „vstala a išla“ (Lk 1, 39). Vstať a ísť. Nezabúdajte na tieto dve slovesá, ktorými Panna Mária žila pred nami.

Predovšetkým vstať. Povstaňte zo zeme, pretože sme stvorení pre nebo. Povstaňte zo smútku, aby ste sa pozerali hore. Povstaňte, aby ste sa postavili pred život, nie aby ste sedeli na gauči. Uvažovali ste o tom, viete si predstaviť, aký je to mladý človek, ktorý po celý svoj život sedí na pohovke? Viete si to predstaviť? Predstavte si to; a sú rôzne pohovky, ktoré nás pritiahnu a nedovolia nám vstať. Vstať a povedať: „Tu som!“ Pánovi, ktorý v nás verí. Vstať, aby sme prijali dar, ktorým sme, aby sme si pred všetkým ostatným uvedomili, že sme vzácni a nenahraditeľní.

„Ale otče, pápež alebo pán pápež, to nie, to nie je pravda, ja som škaredý, som škaredá...“. Nie, zaiste nie, nikto nie je škaredý a každý z nás je krásny a má v sebe poklad, krásny poklad, o ktorý sa môže podeliť a darovať ho iným. Súhlasíte s tým, alebo nie? Súhlasíte? A toto, dobre počúvajte, nie je sebectvo, veru nie, to je realita! Uvedomiť si to je prvý krok, ktorý urobíte ráno, keď sa zobudíte: vstanete z postele a prijmete sa ako dar. Vstaneš a predtým, ako sa vrhneš do vecí, ktoré musíš urobiť, uznáš, kto si, a poďakuješ sa Pánovi. Povieš mu: „Môj Bože, ďakujem ti za život. Môj Bože, daj, aby som si zamiloval svoj život“. Uznaj, kto si, a ďakuj Pánovi. Môžeš Mu povedať: „Môj Bože, ďakujem ti za život. Môj Bože, daj, aby som sa zamiloval do života, do svojho života. Môj Bože, ty si môj život. Môj Bože, pomôž mi dnes pre toto, či pre iné... Vieš, môj Bože, som zamilovaný, pomôž mi, aby táto láska rástla a potom bola naplnená v šťastnom páre.“ Vždy sa dá povedať Pánovi veľa krásnych vecí. Potom sa pomodli modlitbu Otčenáš, kde už prvé slovo je kľúčom k radosti: povieš „Otče“ a spoznáš sa ako milovaný syn, milovaná dcéra. Nezabudni, že pre Boha nie si digitálnym profilom, ale dieťaťom, že máš Otca v nebi, a preto si nebeským dieťaťom. „Ale otče, to je príliš romantické!“ Nie, je to skutočnosť, moji drahí, ale musíme ju objaviť vo svojom živote, nie v knihách, v živote, v našom živote.

Často však bojujeme s negatívnou gravitačnou silou, ktorá nás ťahá dolu, s ťaživou zotrvačnosťou, ktorá chce, aby sme všetko videli šedivo. Niekedy sa to stáva aj nám. Ako to robíme? Aby sme sa zdvihli - nezabúdajme -, musíme sa najprv nechať pozdvihnúť: nechať sa vziať za ruku Pánom, ktorý nikdy nesklame tých, čo mu dôverujú, ktorý vždy pozdvihuje a odpúšťa. „Ale ja,“ môžeš povedať, „na to nemám: vnímam sa ako krehký, slabý, hriešnik, často padám! Ale keď sa tak cítiš, prosím, zmeň „rámec“: nepozeraj sa na seba vlastnými očami, ale mysli na pohľad, ktorým sa na teba pozerá Boh. Keď urobíš chybu a padneš, čo urobí On? Stojí vedľa teba a usmieva sa na teba, pripravený vziať ťa za ruku a zdvihnúť ťa. To je veľmi krásna vec: On je tu vždy, aby ťa pozdvihol.

Poviem vám niečo, čo mi to potvrdzuje. Je pekné pozerať sa na človeka zvrchu? Je to pekné alebo to nie je pekné? Nie, nie je to pekné. Ale kedy sa môžete na človeka pozerať zhora, kedy? Aby ste mu pomohli vstať. Jediný prípad, keď sa môžeme na človeka pozerať zvrchu s nadhľadom, je vtedy, keď mu pomáhame, aby vstal. A tak to robí Ježiš s nami, keď sme padli. Pozerá na nás zhora. Je to krásne. Neveríte tomu? Otvorte si evanjelium a uvidíte, čo urobil s Petrom, s Máriou Magdalénou, so Zachejom, s mnohými ďalšími: urobil zázraky s ich krehkosťou. Pán robí zázraky s našou krehkosťou.

A mimochodom: čítate evanjelium? Dám vám radu. Máte malé vreckové evanjelium? Noste ho vždy pri sebe a kedykoľvek ho otvorte a prečítajte si malý úryvok. Vždy majte pri sebe malé vreckové evanjelium. Súhlasíte? [odpoveď: „Áno!“] No tak, majte odvahu! Pretože Boh vie, že okrem toho, že sme krásni, sme aj krehkí, a tieto dve veci idú k sebe: trochu ako Benátky, ktoré sú krásne a krehké zároveň. Majú krehkosť, o ktorú sa treba starať.

Boh si neudržuje v pamätí naše chyby s túžbou po pomste: „Urobil si to, urobil si tamto...“. Nezväzuje sa tým, ale vystiera k nám svoju ruku. „Ale, otče, mám veľa, veľa vecí, za ktoré sa hanbím“. Avšak nepozeraj sa na seba, pozri sa na ruku, ktorú k tebe vystiera Boh, aby ťa pozdvihol! Nezabúdaj na toto: ak cítiš ťažobu svojho svedomia, pozri sa na Pána a dovoľ mu, aby ťa vzal za ruku.  On je Otec, a keď sme na dne, vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, nie previnilcov, ktorých treba potrestať. Prosím, dôverujme mu, Pánovi! Toto je už trochu dlhé, nenudíte sa? [odpoveď: „Nie!“] Ste zdvorilí, v poriadku!

A keď vstaneme, je rad na nás, aby sme stáli. Najprv vstaňte, potom ostaňte stáť, „zostaňte“, keď sa vám bude chcieť si sadnúť, odísť, vzdať sa. Nie je to ľahké, ale je to tajomstvo. Áno, tajomstvom veľkých úspechov je vytrvalosť. Je pravda, že niekedy je tu krehkosť, ktorá vás ťahá dole, ale stálosť je to, čo vás posúva dopredu, to je to tajomstvo. Dnes žijeme z rýchlych emócií, z momentálnych pocitov, z inštinktov, ktoré trvajú chvíľu. Takto sa však ďaleko nedostanete. Športoví majstri, ale aj umelci, vedci ukazujú, že veľké ciele sa nedajú dosiahnuť za okamih, ihneď. A ak to platí pre šport, umenie a kultúru, o to viac to platí pre to, čo je v živote najdôležitejšie.

Na čom v živote záleží? Viera a láska. A aby sme mohli rásť vo viere a láske, musíme mať stálosť a vždy ísť dopredu. Namiesto toho tu hrozí riziko, že všetko necháme na improvizáciu: modlím sa, keď sa mi chce, idem na svätú omšu, keď sa mi chce, robím dobro, keď sa mi chce... To neprináša výsledky: musíme vytrvať, deň čo deň. A robiť to spoločne, pretože spoločenstvo nám vždy pomáha napredovať. Spoločne: „urob si  sám“ vo veľkých veciach nefunguje. Preto vám hovorím: neizolujte sa, hľadajte druhých, prežívajte Boha spoločne, kráčajte neúnavne v spoločenstve.

Možno si povieš: „Ale všetci okolo mňa sú sami so svojimi mobilmi, pripútaní k sociálnym sieťam a videohrám“. A ty neohrozene ideš proti prúdu: vezmi život do svojich rúk, zapoj sa; vypni televíziu a otvor si evanjelium - je to priveľa? -, nechaj mobilný telefón za sebou a stretávaj sa s ľuďmi! Mobilný telefón je veľmi užitočný, na komunikáciu je výborný, ale pozor, ak ti mobilný telefón bráni v stretnutí s ľuďmi. Používaj mobil, to je v poriadku, ale stretávaj sa s ľuďmi! Vieš, čo je objatie, bozk, podanie ruky iným? Nezabúdajte na to: používajte mobilný telefón, ale stretávajte sa s ľuďmi.

Zdá sa mi, že počujem vašu námietku: „Nie je to ľahké, otče, je to ako ísť proti prúdu! Ale to nemôžete povedať tu v Benátkach, pretože Benátky nám hovoria, že len vytrvalým veslovaním sa dá dostať ďaleko. Ak ste Benátčania, naučte sa veslovať s vytrvalosťou, aby ste došli ďaleko! Samozrejme, veslovanie si vyžaduje pravidelnosť; ale vytrvalosť odmeňuje, aj keď stojí námahu. Takže, chlapci a dievčatá, toto je vstávanie: nech vás Boh vezme za ruku, aby ste kráčali spolu!

Tu je teda druhé sloveso - po vstávaní choďte. Ak vstať znamená prijať seba samého ako dar, ísť znamená darovať seba samého, darovať sa druhým, schopnosť zamilovať sa; a to je krásna vec: mladému človeku, ktorý necíti schopnosť zamilovať sa alebo byť milovaný druhými, niečo chýba. Choďte iným v ústrety, kráčajte, napredujte.

Drahí bratia, drahé sestry, už končím, buďte pokojní!

Ak je život darom, som povolaný žiť tak, že budem darom. Priatelia, je pravda, že toľko vecí vo svete sa nedarí, ale neistota, ktorú dýchame, nemôže byť zámienkou na to, aby sme sedeli a sťažovali sa: sme na svete, aby sme sa zneistili, aby sme vyšli v ústrety tým, ktorí nás potrebujú. Takto nachádzame samých seba. Viete, prečo často blúdime? Pretože obiehame okolo svojho tieňa. Naopak, tí, ktorí sa obetujú pre druhých, získavajú sami seba, pretože život sa dá vlastniť len tak, že ho dávame.

Ak sa však budeme stále točiť okolo svojho „ja“, okolo svojich potrieb, okolo toho, čo nám chýba, vždy sa ocitneme na začiatku, budeme sa vrtieť so smutnou tvárou, možno s myšlienkou, že sa na nás všetci hnevajú. Ako často sa stávame obeťou rozporuplného smútku, ktorý spaľuje našu najlepšiu energiu! Nenechajme sa ochromiť melanchóliou, oslovme druhých! Uniknime svojmu „prečo“ tým, že sa budeme pýtať „pre koho“: Pre koho môžem niečo urobiť? Komu môžem venovať svoj čas?

Myslime na nášho Otca, ktorý všetko stvoril pre nás, Boh nám všetko dal: a my, ktorí sme jeho deťmi, pre koho vytvárame niečo krásne? Žijeme ponorení do produktov vytvorených človekom, ktoré nás nútia strácať úctu pred krásou, ktorá nás obklopuje, a predsa nás stvorenie pozýva, aby sme boli zase tvorcami krásy. Prosím, nezabúdajte na to: byť tvorcami krásy a vytvárať niečo, čo tu predtým nebolo. To je krása! A keď sa oženíte a budete mať syna, dcéru, urobíte niečo, čo tu predtým nebolo! A to je krása mladosti, keď sa stane materstvom alebo otcovstvom: urobiť niečo, čo tu predtým nebolo. To je krásne. Myslite v sebe na deti, ktoré budete mať, a to nás musí poháňať vpred. Život si žiada, aby sme ho dávali, nie riadili; aby sme sa dostali z hypnotického sveta sociálnych médií, ktoré anestetizujú dušu.

Mladí, nebuďte profesionálmi v nutkavom písaní, ale tvorcami noviniek! Modlitba vytvorená zo srdca, stránka, ktorú napíšete, sen, ktorý uskutočníte, gesto lásky pre niekoho, kto ju nemôže opätovať: to je tvorenie, napodobňovanie štýlu Boha, ktorý tvorí. Je to štýl bezodplatnosti, ktorý vás dostane z nihilistickej logiky „robím, aby som mal“ a „pracujem, aby som zarobil“. Je potrebné to robiť, ale nesmie to byť stredobodom vášho života. Zmyslom je bezodplatnosť: buďte tvoriví s bezodplatnosťou, oživte symfóniu bezodplatnosti vo svete, ktorý hľadá zisk! Potom budete revolucionármi. Pokračujte, dávajte sa bez strachu!

Mladý človek, ty, ktorý chceš prevziať zodpovednosť za svoj život, vstaň! Otvor si svoje srdce Bohu, ďakuj mu, prijmi krásu, ktorou si; zamiluj si svoj život. A potom choď! Vstaň, zamiluj sa a choď! Choď von, kráčaj s druhými, hľadaj osamelých, ozdob svet svojou tvorivosťou, maľuj ulice života evanjeliom. Prosím, okrášli ulice života evanjeliom! Vstaň a choď. Všetci to povieme spoločne, jeden druhému! [opakujú: „Vstaň a choď!“] Nepočul som... [hlasno opakujú: „Vstaň a choď!“] Páči sa mi to! Ježiš adresuje toto pozvanie vám. On toľkým ľuďom, ktorým pomohol a ktorých uzdravil, povedal: „Vstaň a choď“ (porov. Lk 17, 19). Počúvajte túto výzvu, opakujte si ju v sebe, uchovávajte ju vo svojom srdci. A ako to bolo? [Opakujú: „Vstaň a choď!“] Ďakujem!

zdroj: vaticannews.va